1

Každý večer slzu oko roní, keď si spomenie na to čo sa udialo, keď so spomienkou rozmazanou pred sebou hovorí bez pomyslenia na Boha: -to nebola náhoda. Zovrú sa päste, zovrie sa hnev, výčitka a pomsta čas nad časom sa zastaví a prechová. Bolí, pobolí, pobolieva. Pravda je nie slepá len oko sa zatvára a myseľ tým spútaná naveky. Kde a kto sa prehrešil? Alebo, že by sa len povera splnila?

2

Som sirota. Už dlho som sama. Bez otca, bez matky. Nemám viac nikoho odvtedy. Bola som ešte mladá keď sa to stalo, no doteraz mám ten obraz pre sebou. Smrť rodičov. Stále ešte počujem ich hlasy. Prenasledujú ma kamkoľvek sa pohnem. Sú ukryté v stenách. Oni sú teraz domov a aj som dolu medzi nimi. Počujem ich kroky. Ako vŕzga podlaha keď sa prechádzajú okolo mňa a úpenlivo ma sledujú. Každý môj pohyb. Aby som už nikde viac nespravila podobnú chybu. Strážia ma vo dne i v noci. Nedoprajú mi spánku. Vkrádajú sa mi do snov aby nebola iná myšlienka, lež tá čo sa ich týka. Nemám im to za zlé. Som rada. Som stále s nimi a oni so mnou. Až naveky. Vždy som si to tak priala. Už ma nikdy neopustia a ani ja ich. Ba raz si opäť nazrieme do očí a skončíme všetci traja spolu v spoločnom objatí.
A oko opäť slzu vyroní a slzou bude oko zavreté keď ho sila opustí. No už bude to krásne. Konečne až naveky.

3

...v tú noc bol mesiac v splne. Visel nad mestom a jeho oslepujúca žiara vyvolávala v človeku túžbu kráčať po hviezdach až za ním a dotknúť sa ho. Pútal pohľad a každý kto sa naň čo len raz pozrel, v úžase oko viac nezavrel. Toľkú krásu oko ešte nevidelo. No každý to vedel že tá krása bola hriechom.
Noc bola stále hlbšia, temnejšia. Nikde nikoho. Ako keby sa život vytratil z ulíc. Možno len krysa s mizerným životom... Všetci dávno doma spali. Vracali sme sa späť z divadla a šofér nás viezol do hotela. Cestu mu osvecoval mesiac rozliaty v mlákach na ceste čo sa rozplynie hneď ako ho koleso vyľaká a po jeho odchode sa potichu vráti a opäť svieti pre ďalších. Únava prišla na nás všetkých. Každý sa jej musel poddať či už chcel alebo nie. Rodičov zo spánku neprebrala ani prenikavá žiara slnka čo ožarovala v tme naše tváre. Tá žiara čo zvádzala šoféra zavrieť oči a nechať sa ňou viesť. A ráno neprebrať sa a spať, spať, spať... Sedela som na zadných sedadlách a pozerala z okna na rad svietiacich lámp, ako jednu za druhou predbiehame a oni tam zostávajú ďalej bezbranne stáť. Nechala som sa račej ich svetlom osvecovať, ako byť pohltená tajomstvom splnu.
Keď šoférovi padla hlava na volant a ruka sa mu z rýchlostnej páky zošmykla, boli sme už pred hotelom. Rodičia sa z ničoho nič prebrali. Vystúpila som z auta ako prvá, za mnou mama. Na ulici nás obe v momente ohúril najprenikavejší zápach. Smrad rozkladajúceho sa niečoho čo bolo prednedávnom ešte živé. A teraz so životom sa lúči, už na diaľku len jediným možným spôsobom, ktorý mu zostal. Nech každý zavetrí jak vonia smrť... Otec vystúpil z auta hneď po nás. Tiež ho striaslo. Až sa mu zahmlilo pred očami. Otočil sa že zaplatí šoférovi za odvoz, ale auta nikde. Vytratilo sa spolu so šoférom. Nešlo nám to do hlavy kam sa mohol zmiznúť tak rýchlo a potichu, že sme si ho nestačili ani všimnúť. Z diaľky sa len ozval škripot pneumatík. Strhli sme sa, otočili hlavami, ale bolo to zbytočné. Iba môj pohľad ostal upätý na horiaci mesiac. Bol čarokrásny. Nič tak krásne som v živote nevidela. No musela som sa poponáhľať dnu, do hotela z tohto strašidelného, tajuplného miesta. Hmla prichádzala potichu, odzadu, ako zvyčajne chodieva a so sebou si viedla zimu a strach. Chodila od dverí ku dverám, od okna k oknu a hľadala obete svojej hry. Kdež to krysy sa jej nebáli ale mačiek áno a mačky chodili bez strachu a hľadali potravu. Skrýš zo smetí kde smrť striehne.

4

Do hotela sme vstúpili obrovskými, ťažkými, sklenými dverami so zlatým rámom. Zostala som stáť za týmito dverami, ktoré za mnou potichu zabuchli, a rozopla som si kabát. Stála som tam v nemom úžase a pozerala okolo seba. Vo vnútri to vyzeralo naozaj krásne. Všetko bolo vysvietené, čisté, všetko sa lesklo, hýrilo sa to farbami a životom aj keď vo vnútri už nikoho nebolo. Bar na prízemí bol už tiež zavretý. Predstavila som si tých ľudí ktorých som tam videla ešte doobeda. Kopec tvári a ich kriku, hluku, každý sa niekam ponáhľal, hnal alebo len tak bezducho pobehoval. Z baru vychádzala hudba a cigarový dym. Vznešené dámy sedeli v kreslách a nechali sa obskakovať poslíčkami, ktorí za pár drobných spravili čo im len na očiach videli. Všetko bolo v pohybe. Čas vtedy plynul tak strašne rýchlo.
A teraz akoby sa zastavil. Ešte aj na recepcii spal o pult opretý recepčný. Slovom, bola to nádhera. Aj nám už spánok podlamoval nohy a chceli sme byť čím skôr tam kde sa o takomto čase patrí. Áno, v posteli! Za recepčným pultom bol na stene zavesený jeden jediný kľúčik. Bol to kľúč od našej izby. Nechceli sme budiť recepčného len skrz to aby nám ho podal. Bolo by zbytočné ho teraz obťažovať. Preto otec len preliezol pult, potichu schmatol kľúč, pevne ho zovrel a s úsmevom preliezol naspäť. Ja s mamou sme ho v napätí pozorovali. Bola to ako hra na zlodejov, až na to že ten kľúčik patril nám a mali sme právo si ho vziať. Teplá postieľka bola čoraz bližšie. Vybrali sme sa teda so stále väčšou horlivosťou smerom k výťahom. Stlačila som gombík a výťah sa rozbehol k nám. Vracal sa z dvadsiateho ôsmeho poschodia. Bola som už taká nedočkavá, že sa mi naň nechcelo ani čakať. Vytrhla som teda otcovi z rúk kľúč, že idem po schodoch a kým oni prídu ja odomknem. Boli sme ubytovaný len na treťom poschodí. Rozbehla som sa celá natešená ku schodom, že prídem prvá a prekvapím ich. Výťah medzi tým prišiel na prízemie. Otvorili sa dvere. Obaja rodičia nastúpili dnu a dvere sa zavreli...

5

Nikdy si to neodpustím. Nikdy na to neprestanem myslieť. Nikdy si to neprestanem vyčítať. Ako by som aj mohla, keď len mojim zapríčinením prišli o život. Je to len moja vina. Sama som ich poslala na smrť. A seba som vyhnala na cestu samoty. Tam kde už žiadna radosť nie je, iba smútok a plač. Tam teraz patrím. Pykať za svoje činy deň za dňom a čakať, dokým nenastane pre mňa deň zúčtovania.
Stále sa trápim otázkou, že prečo práve ja? Prečo práve mne sa to muselo stať? Že prečo som ich tam nechala samých? Prečo som odišla? Keby som tam račej tak zostala s nimi stáť a čakať na výťah. Mohla som byť už teraz s nimi v pokoji. Keby som len... keby! Keby som čas mohla vrátiť a nespraviť už viac takú chybu. Nemala som sa nechať pohltiť tou obrovskou silou, ktorá ma tak veľmi priťahovala. Lákala ma nech len kútikom oka pozriem. Nedalo sa jej ubrániť. Nedalo! To pokušenie bolo silnejšie ako ja. Márne som sa premáhala a hľadela do zeme. Bolo to silnejšie.
Rozmýšľam často nad tým či to bolo spravodlivé. Či bolo spravodlivé vyžiadať si až takú vysokú cenu. Veď som sa až tak neprevinila. Jeden jediný pohľad na nočnú oblohu a smrť oboch rodičov. Prečo nie iba jedného? Otca? Alebo matku? Prečo oboch? Prečo som nezomrela ja?

6

Udychčaná som dobehla ku dverám našej izby. Výťah tu ešte nebol. Strčila som kľúč do zámku a odomkla som dvere. Výťah stále neprichádzal. Sadla som si teda na zem že sa vydýcham a počkám na rodičov. Bola som už dosť unavená. Sedela som na zemi opretá o zárubne dverí a pozerala na výťah. Započula som jeho zvuk ako pomaly prichádza. Zastavil. Zmocnil sa ma zvláštny, neopísateľný pocit. Nikdy som sa tak divno necítila ako vtedy. Pozerala som na výťah ale dvere sa neotvárali. Nevedela som čo sa deje. Začala som sa báť.
Postavila som sa a neisto som podišla k výťahu. Načúvala som za dverami v snahe dozvedieť sa čo sa deje, potom na ne opatrne zabúchala. Nič sa nedialo. Zabúchala som ešte raz, trocha silnejšie, ale stále rovnako neisto. Rázom odozvou na moje búchanie zaznel obrovský rachot. Celá budova sa zatriasla od prízemia smerom nahor. Ostala som nehybne stáť. Dych sa mi takmer zastavil. Odstúpila som od dverí a nechcela som ani len pomyslieť na to čo sa stalo.

7

Som sirota. Už dlho som sama. Bez otca, bez matky. Nemám viac nikoho odvtedy. Len čo spomienka zostala aj tá nie príjemná zakaždým sa vracia. Nech som kdekoľvek nedá mi pokoja. Život bez života nemá zmysel. Nemá zmysel žiť bez zmyslu. Keď všetko krásne rázom pominie a neostane nič a nikto, už bude neskoro. To už len oko zase slzu vyroní a bude roniť až kým sa oko nezavrie.
A kto si čo len pomyslí, že jemu by sa nič stať nemohlo, tak je na omyle - práve to zakríkol!

 Úvaha
Komentuj
 fotka
501  16. 6. 2008 20:55
...no neviem zo začiatku to vyzeralo ako text nejakej pesničky

...no veselé to práve nieje a ani neviem či si to iba neprepísal od niekoho lebo ten text čo som čítal predtým (s tým perom) bol písaný úplne iným štýlom
 fotka
ciernaruzicka  11. 8. 2008 19:44
je to fakt pekny pribeh..len..preco pisany v zenskej osobe??
Napíš svoj komentár