Stál som asi v polke kopca. Nikde nič. Len tento jeden kopec a na ňom tráva. Na oblohe plávali mraky pripomínajúce rozliate mlieko a v ňom vypražené vajco - slnko. Pod nimi na samom vrcholku kopca stál plechový kohútik. Mal to byť nedocenený vynález ukazovateľa smeru vetra. Slnko vtedy vychádzalo na západe. Kohútik sa nehýbal a ja som chcel vedieť prečo to robí. Prečo sa nehýbe. V predpovedi počasia hlásili, že bude fúkať zo západu na sever. Ale nefúkalo. Fúkalo presne naopak. Asi preto sa nehýbal. Ale nebol som si tým istý. Oči som mal slzavé – fúkalo mi totiž do očí. Chcel som sa o pravde presvedčiť, chcel som sa jej pozrieť do tých slzavých očí ale pravdy som sa bál. Čo ak ten kus plechu tam je napoky aby vietor fúkal opačne jak hlásia v predpovedi? Hlavne toho som sa bál že všetko pokazím – že dám všetko do poriadku. Každým krokom bol kopec strmší. Každým krokom bol kohútik ďalej a ďalej. Každým krokom bol kopec väčší.... Asi to bolo tým že som kráčal dozadu – že som cúval. Ale nebol som si tým istý. Otočil som sa teda kohútikovi aj kopcu chrbtom a kráčal som za ním. Tráva zatiaľ stihla trikrát vyrásť, dvakrát sa skosiť a raz zhrabať. Bolo už pravé poludnie keď slnko bolo pod kopcom a pražilo mi od spodku na podrážky topánok. Bol som už v polke kopca a na pokraji síl keď sa mi podrážky roztopili. Rozhodol som sa zdriemnuť si. Ľahol som si teda na tvrdý asfalt a zaspal som. Počas spánku som sa že vraj trikrát prekotúľal kolom-dokola okolo kopca. Ale nepamätám si to. Povedali mi to deti ktoré pod kopcom zakopávali vypražené vajcia. Ale neveril som im. Tak som sa pozrel na vrchol kopca, na to hrôzostrašné zviera, a bez odhodlania som sa vydal za ním. Aj keď som bol holý, nevadilo mi to kráčať po krajnici. Dlhá rovná cesta ma už zunovala lenže zastaviť som nemohol. Obmedzovala ma značka ,,zákaz zastavenia a státia,,. Kopec bol čoraz prudší a po nohách som už ďalej nemohol ísť. Padal som totiž sústavne na chrbát. Rozhodol som sa teda pokračovať plazením po bruchu keď som myslel že to už vzdám a tajomstvo ponechám televíznym novinám keď v slabej chvíli rezonácie ucho moje začulo od najprenikavejšieho škrípania. To škrípanie pripomínalo plech. To škrípanie trhalo oblaky a ony potom padali na zem roztrhané. To škrípal kohút. Nechtami prstov na nohách a ruke (ale iba jednej v druhej som držal pivo) som sa rýpal k súperovi. Pozrieť sa mu do očí. A povedať si kto bol lepší a o rok sa stretnúť na prvom výročí víťazstva víťazov, keď sa bude opäť o tom písať v novinách a v tabuľke víťazov bude položka s gramatickou chybou. Ležal som už na vrchole. A ten kohút divne na mňa pozeral. On ma provokoval, on sa mi smial. Mať v tej chvíli pri sebe nožík... ale stále som bol holý a bezbranný ako dieťa po pôrode. Držal som v ruke len tú jednu pivovú fľašku po okraj naplnenú olejom. Videl som na ňom, že je smädný, že by sa rád trochu napojil ale nechal som ho trpieť. Nech poprosí, povedal som si. Na východe už slnko zapadalo. Podrážky na topánkach mi naspäť stuhli. Tiež už aj tretia kopa slamy na kopci dohorievala. A ani plechový kohútik sa nehýbal. Všetko adekvátne. Dopil som si teda svoj načatý olej, privolal som si výťah a nastúpil doň
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
tvoje blogy mi pridu take..ako keby z ineho sveta a tym su dobre