Nad parkom pomaly zapadalo slnko a po úzkom chodníku sa prechádzal Hvezdár. Ten Hvezdár bol celkom iný než všetci ostatní hvezdári. Koniec koncov, nikto z tých, ktorí si hovorili hvezdári v skutočnosti žiadnymi hvezdármi neboli. Nikto z nich v živote nevidel žiadnu hviezdu z blízka, nikdy sa žiadnej nedotkol a už vôbec nikdy sa so žiadnou nerozprával. Boli to len obyčajní rojkovia zahľadení do svojich obrovských ďalekohľadov. Čím dlhší ďalekohľad, tým lepší hvezdár.

Ale tento starý pán, ktorý si práve pomaly vykračoval domov zo svojej večernej prechádzky, ten vedel o hviezdach všetko. Nikdy nepotreboval žiadny ďalekohľad. Na hviezdy sa chodieval pozerať pekne zblízka na svojom hrdzavom bicykli. Navyše poznal celú Mliečnu dráhu a veľa toho vedel o Mesiacoch, planétach a čo-to aj o kométach. Nuž si začal hovoriť Hvezdár s veľkým H. Takmer každý večer sa vracal domov unavený zo svojich intergalaktických dobrodružstiev. Ale dnes nie. Doma ho totiž čakalo kopec práce.

Keď prišiel domov, vonku sa stmievalo a Hvezdár rozsvietil malú lampu na stole vo svojej pracovni. Sadol si na stoličku a z nízkej skrinky pri stole vytiahol fľašku starostlivo omotanú v bielej šatke. Opatrne šatku odmotal a fľašku postavil pred seba na stôl.
„Nože sa mi ukáž priateľko!“ Povedal a zavesil si na nos ozrutné okuliare. A vtedy naňho z fľaše vykukol človiečik. Bolo to celkom obyčajný človek, podobný všetkým ostatným, s tmavými vlasmi a očami rovnakej farby. Akurát že bol sotva väčší než palec. Krčil sa na dne fľašky a skúmavo si premeriaval Hvezdára.
Toho človeka vo fľaške si Hvezdár včera priniesol z jednej zo svojich vesmírnych výprav. Nanešťastie, zabudol z ktorej planéty. Pôvodne si chcel jej meno poznačiť do notesa, ale predstavte si, pero mu spadlo do čiernej diery a notes si aj tak zabudol doma. Nič to. Aspoň má toho svojho človiečika.
„Dovoľ mi, priateľko, aby som sa ti predstavil. Som Hvezdár. Presnejšie, som jediný ozajstný hvezdár.“ Povedal hrdo tomu človeku.
„Dobrý večer.“ Prehovoril človek vo fľaške.
„Nuž, povedz mi, človiečik, ako sa voláš?“ Spýtal sa hvezdár a začal si niečo značiť do notesa.
„No... Ľudia ma volajú rôzne.“ Povedal človek vo fľaške. „Vlastne ani sám nepoznám svoje meno. Vraj na mojom mene nezáleží. Len raz ma ktosi začal oslovovať Človek. Nuž som Človek.“
Hvezdár zdvihol zrak od notesa a ponad okuliare pozrel na človiečika. „Fajn. A z ktorej planéty prichádzaš, Človek?“
„Prosím, neprišiel som sem sám. Vy ste ma priniesli.“ Opravil človiečik Hvezdára a hneď pokračoval. „Moja planéta nemá žiadne zvláštne meno. Hovoríme jej jednoducho Zem.“
Hvezdár sa na chvíľu zarazil, ale stále sa tváril profesionálne a pomaly prikyvoval. Nemohol si predsa dovoliť vyzerať hlúpo. Hneď sa začal Človeka vypytovať ďalšie otázky. „A ako si sa vlastne dostal do tej fľaše?“
„Neviem. Som tu odjakživa. A som tu celkom spokojný.“ Povedal Človek. „Vy, ľudia vyzeráte príliš...“ Človek sa zamyslel. „Príliš zraniteľne. Je nebezpečné chodiť po svete bez fľaše.“
To už Hvezdára celkom pobavilo a z chuti sa rozosmial.
„Čo so mnou spravíte?“ Človek prerušil Hvezdárov smiech.
„Akože čo s tebou spravím? Budem ťa skúmať. Som výskumník, vieš?“
Človek sa zamyslel. „Ľudia majú zvláštny zvyk veci skúmať... Prečo to vlastne robia?“
„Prečo, prečo... predsa pre peniaze! Ak nejaký vedec vymyslí nový objav, zbohatne. Ja skúmam hviezdy. Ale nikto mi za to žiadne peniaze nedáva. Ľudia len zriedka ocenia poctivú robotu.“
„Možno... možno ste ešte nevymysleli žiadny poriadny objav. Alebo sú vaše objavy pre ľudstvo neužitočné.“ Opatrne povedal Človek.
„Neužitočné?!“ Vybuchol Hvezdár. „Moje objavy sú neužitočné? Mliečnu dráhu poznám ako svoju dlaň, videl som každú hviezdu, rozprával som sa s kométami. Povedz, ktorý z hvezdárov také niečo dokázal?“
Človek pokrútil hlavou. „Viem kde je váš problém. Myslím, že ľudia vám jednoducho neveria. Myslím, že hviezdy sú pre nich príliš ďaleko.“

Hvezdár si len povzdychol a zaboril sa hlbšie do stoličky. Zamyslel sa a rozvážne prehovoril. „Máš pravdu, Človek. To, čo mi chýba sú dôkazy. Ale kde zohnať dôkazy? Ako mám ľuďom dokázať, že som jediný skutočný hvezdár?“
Človek vo fľaške sa trochu zasmial a vtedy naňho Hvezdár uprel skúmavý pohľad. „Ahá!“ Pleskol si Hvezdár po čele, keď konečne dostal nápad. „Mám predsa teba! Kto iný má doma človeka vo fľaši? Vieš čo s tebou spravím, Človiečik? Predám ťa do múzea. A možno... možno nie si jediný človek vo fľaši vo vesmíre. Zajtra pôjdem hľadať ďalších a potom ich budem predávať. Výborne. Skvelý nápad.“
Človek vo fľaške sa snažil Hvezdárovi čosi povedať, ale ten už ho vôbec nepočúval. Človek búchal päsťou na stenu fľašky a kričal na hvezdára, ale jeho už nič nezaujímalo. Zavrel za sebou dvere a utekal nevedno kam. Vybral sa len tak, v papučiach a vonku bola hlboká noc. V hlave mal len to jediné – nájsť dôkazy, priniesť ďalšie fľaše, ďalších ľudí, priniesť domov hviezdy a kométy a všetky tie veci, o ktorých sa žiadnemu hvezdárovi ani nesnívalo a všetko rozpredať, pretože
ľudia milujú nakupovanie.

Šiel celú noc. Túlal sa po uliciach a po čase už ani nevedel, čo hľadá.
Ráno sa zobudil vo svojej starej, nepohodlnej posteli. Na ťažkom stole v jeho pracovni stála prázdna fľaša. Vedľa nej druhá, tretia... Všetky prázdne. A Človeka nikde. Hvezdár ho začal hľadať po celom byte, ale nič nenašiel. Počul však jeho hlas. Počul ho kdesi v svojej hlave, ale už mu bolo hlúpe dať sa s ním do reči. Tak len počúval ako ten hlas hovorí:

„Dôkazy nenájdeš. Všetky hviezdy zhasli včera v noci.“

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
ibaryba  9. 5. 2014 21:14
pointa super, rozprávač fajn, možno občas menej konkretizovať? a nejaká drobná metafora by občas tiež nezaškodila (aj keď chápem, že celá práca je viac menej metaforou....)
Napíš svoj komentár