Pád do prítomnosti II (Kapitola 26 - KONIEC)

26.
Dingo nás nejakým zázračným spôsobom dostal na hlavnú ulicu. Veľká brána bola stále v jednom kuse, no už odtiaľto som počul rapotanie z guľometných hniezd.
„Kde je Lia?“ spýtal som sa ostro, keď Dingo zastal. V aute sa rozľahlo ticho. Ozývalo sa len Royove posmrkávanie, keď ticho plakal nad mŕtvou Abigail za zadných sedadlách.
„Ona...“ začal nakoniec Keith. „Nezvládla to.“
„Ako to myslíš, nezvládla?!“ vyletel som naňho, no on ma schladil ďalšou fackou.
„Zabil ju ten tvor.“
„Aký...tvor?!“ snažil som sa nejako absorbovať to, že bola mŕtva. „Ten biely. Čo vyliezol z ciel.“ vysvetlil Dingo, ktorý bol otočený dozadu a jednou rukou sa opieral o operadlo. „Zabil jej otca a potom aj ju. Nemohli sme nič robiť. Vonku sú tí dvaja, chcú ťa vidieť. Vás oboch.“ ukázal aj na Roya, ktorý ho cez zvlhnuté oči sotva videl.
„Tak poďme.“ povedal som s kamenným výrazom v tvári. Telo mi odrazu zalial chlad. Nič iné. Ani smútok, žiaľ, nič podobné. Len chlad a nekonečný hnev. „Ako sa za nami dostala?“ otočil som sa k Dingovi a ukázal som na Abigail. „Len na sekundu som ju spustil z očí, prepáč.“ začal rýchlo, aby som nemal čas reagovať. Zodvihol ruky v obrannom geste. „Išla za Jarredom, ten jej dal mapu a pustil ju za tebou. Keď sme to z neho dostali, okamžite sme šli za ňou, prisahám. Veď si videl...“ Pomaly som prikývol, no Dingo pokračoval: „Tiež zakázal zabiť toho nacistu v celách. Toho, čo potom...no, vieš.“ Znova som prikývol.
„Kde je Jarred?“ spýtal som sa bez obalu. „Tamto.“ ukázal Keith na hlavnú bránu. Stál pod ňou a s niekým sa rozprával. Bez slova som vyšiel z auta a vydal som sa za ním. Počul som, ako na mňa Dingo volal, no nevnímal som ho. Hlavu som mal naplnenú predstavou o pomste. Asi štyri metre pred Jarredom som si z puzdra vytiahol nôž. „Aha, Hood.“ privítal ma s otvorenou náručou. „Vidím, že sa ti podar...“ stíchol, keď som ho chytil za rameno a vrazil mu chladnú čepeľ do brucha. Trikrát som ňou otočil, potom som ju vytiahol a sledoval som, ako jeho telo kleslo na zem. „To bolo za Abigail.“ zašepkal som mu do ucha a vrazil mu nôž do čela. Muž, s ktorým sa rozprával, na mňa namieril pištoľou. Ukázal som na bránu. „Nepriatelia sú za ňou. A tí, čo boli vnútri, sú už dávno mŕtvi.“ kopol som špičkou topánky do Jarredovho tela. „Pripravte guľometné hniezda a čo najviac výbušnín.“ Nečakal som na reakciu, len som vyliezol po rebríku na múr, kde bol guľomet. Sedela za ním žena, keď ma videla, prekvapene skríkla. „Keď dám povel, zasypete to tam guľkami.“ ukázal som na púštnu krajinu za bránou. Vpredu bola veľká skupina nacistov, nezoradených, ktorí mali na hlavách rôzne pokrývky a v rukách držali rôzne zbrane. Na ich začiatku stál plešatý chlap s vytetovaným hákovým krížom na lebke. Schröder. Vedľa neho bol v čiernom kabáte a klobúku profesionálny vojak, Reigh. Obaja sa o niečom dohadovali. „Otvorte dvere.“ dal som povedal mužom pri lanách a zliezol som dolu. Keď sa brána začala otvárať, vyšiel som von. Schröder a Reigh sa okamžite zamerali na mňa a vytiahli zbrane, no ja som so zdvihnutými rukami pomaly vykročil vpred. Zastal som dosť ďaleko pred nimi, akurát tak, aby som ich počul. Zozadu sa zrazu ozvali náhlivé kroky a vedľa mňa sa objavil Roy. Na tvári mal asi rovnaký výraz ako ja.
„Zdravím.“ pousmial sa Reigh. „Nathan. Roy.“ kývol nám obidvom. Schröder bol ticho, len na mňa nenávistne pozeral. „Ty sviňa, ty prašivý idiot, zabijem ťa!“ začal na Reigha vykrikovať Roy a rozbehol sa proti nemu. Reigh bez slova vytiahol pištoľ a strelil ho do hlavy. Royovo telo nehlučne kleslo k zemi. „Zavri hubu...“ odfrkol si Reigh a pozrel na mňa. „Takže to vyriešime asi len my dvaja, čo?“ Bez slova som prikývol. „Vlastne by som sa ti mal poďakovať, Nathan.“ zasmial sa potichu. „Zapol si generátor. Výborná práca, naozaj výborná.“ vytiahol z vačku prístroj, ktorý sa podobal na trhač časopriestoru. Nemal však ani páku, ani obrazovku pre dátum a miesto, ale len jeden zelený gombík. „Aha, čo je toto? To je trhač, správne. Ale...veľmi špecifický. Stlačením tohto gombíku nastane Splynutie – spojenie Zeme a Abbaku. Predstav si to, Nathan! Všetky technológie Abbaku, ale aj u nás! To je vlastne dôvod, prečo sme s pánom Schröderom uzavreli takúto dohodu. Ja som potreboval energiu, on ťa chcel zabiť. Jednoduché ako facka.“ Díval som sa z jedného na druhého. Jeden mohol za Liinu smrť, druhý za Royovu. Mal som ich ako na striebornom podnose. „Neprežiješ to. Nemáš výcvik. Ani jeden z vás.“
„Pche!“ odfrkol si pobavene Schröder. „Nechápeš to?! Spojíme tieto dva svety, aby sme vytvorili úplne nový! Posunieme sa o mnoho generácií vo vývoji!“ „Ale čo za to?“ namietol som. „Vypustíte všetky tie beštie na Zem.“ „Vyhubíme ich.“ mykol plecom Reigh. „To bude to najmenej.“ „Zomriete.“ pokrútil som hlavou.
„Raz určite.“ prikývol Schröder. „Ale nebude to tu, ani teraz.“ „Omyl.“ usmial som sa a mávol som rukou dopredu. „Práve teraz!“ Otočil som sa a rozbehol som sa k bráne, späť do Trogiru. Hore sa rozozvučali guľometné hniezda. Reigh stihol utiecť, kryl sa za svojimi mužmi s nepriestrelnými štítmi, no Schröder a jeho muži boli rozsekaní stovkami guliek. „Za Liu.“ zahundral som, keď som spoza brány sledoval jeho telo, pripomínajúce ementál. Celá jednotka nacistov popadala na zem. „Dobre, Nathan, dobre!“ ozval sa z bojového poľa Reigh, keď guľomety stíchli. „Výborne! Pekná práca! Takže teraz jeden na jedného.“ Spoza dverí som sledoval, ako so zodvihnutými rukami vyšiel pred bránu, rovno pod guľomety. „Poď, Hood!“ zvolal trocha pobavene. „Bez zbraní, ako muži!“ „Nate, to...“ začal za mnou Dingo, no ja som ho utíšil zodvihnutím ruky. Potom som vyšiel na otvorené priestranstvo, rovno pred Reigha. V ruke mal trhač časopriestoru, prstom hladkal zelený gombík. „Ideme na to?“ zaškeril sa a stlačil gombík. Chvíľu sa nič nedialo. Dokonca som si pomyslel, že to nefunguje. Potom sa však začali po celom okolí otvárač trhliny. Vzduch sa chvel, keď sa na mňa Reigh vrhol. Uhol som sa tvrdej pästi a udrel som ho do brucha, no dostal som kolenom do tváre a padol som na chrbát. Okamžite bol na mojej hrudy, tlačil mi ruky na krk. Vykopol som, trafil som mu koleno. Prekotúľal som sa naňho a vrazil som mu dve rany päsťou do tváre, než sa uhol a zhodil ma zo seba. Obaja sme sa postavili a znova sa na seba vrhli. Teda, ja na Reigha. On sa uhol do strany a dal mi lakťom do chrbtu. Prudko som sa otočil a zasadil som mu ukážkový ľavý hák. O pár krokov sa odtackal, potom sa pousmial. „Dobre. Teraz trocha viac.“ zachrčal a rozbehol sa na mňa. Dokonalá pozícia, mohol som ho zabiť ľavou-zadnou. Udrel mi päsťou do brucha, no ja som mu chytil hlavu – zlomil by som mu väz, keby som chcel. Vtom som niečo zacítil. Do brucha mi neudrela jeho päsť, ale hlaveň zbrane. Ozval sa dutý výstrel, keď mi guľka preletela bruchom a vyšla chrbtom. Poslednými silami som zatočil jeho hlavou. Hlasné chrupnutie, jeho telo padlo na chrbát. Ja som padol na kolená, držal som si ruky na rane. Mal som dokonalý výhľad na Trogir. Keď sa v ňom otvárali trhliny, domy postupne padali. Dvíhali sa kúdoly dymu a prachu, ten rachot mi trhal uši. Pozrel som na svoje zakrvavené ruky a nadvihol som si tričko. Rana bola zahojená, no brucho mi pokrývali šupiny. Menil som sa. Roztrasenou rukou som vytiahol z vačku krabičku s heratínom a vysypal som si do ruky štyri tabletky. Potom som sa znova pozrel naokolo – všetko sa rúcalo, mestá, príroda. V diaľke som zahliadol plamene a hustý čierny dym. Ticho som si odfrkol, pričom som vypľul trocha krvi. Odhodil som tabletky preč, potom aj krabičku. Šupiny som už cítil aj na nohách a hrudi. Padol som na bok, nekontrolovateľne som sa triasol. Šupiny sa začali odlupovať, odkryli hladkú, sivú pokožku. Pozrel som sa na ruky – už boli sivé, nohy tiež. Začal som rásť, oblečenie sa mi začalo trhať. Svet okolo sa zrazu zmenil – videl som ho akoby cez rybie oko, mal som širšie zorné pole. farby sa zmenili, zostala len biela, čierna a odtiene modrej.
Bolesť pomaly ustala. City sa vytratili. Telesná teplota sa znížila, tep sa spomalil. Oprel som sa lakťom o zem a pomaly som sa postavil. Prekročil som mŕtve telo Reigha a spravil som pár krokov dopredu. V žilách som cítil niečo nové. Niečo...lepšie. Zaklonil som hlavu a zreval som k nebesám. Nepočul som starý hlas muža v strednom veku, ale hrdelný rev divokého zvieraťa. Otočil som sa a tackavo som sa vybral preč od Trogiru, do divočiny, ktorá sa stala mojim domovom.


---------------------------------------------------------------

Je tu koniec a ja chápem, že väčšinu z vás hnevá, že Lia mala v dvojke tak malú účasť, preto som sa rozhodol, že v prequele s názvom "Pád do prítomnosti: Zrodenie" bude jedna z hlavných postáv identická s Liou.

 Napínavý príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu