Mozog sa zbláznil, striedal jeden obraz za druhým a vyčaril jej na tvári nenápadný úsmev. Z podvedomia sa jej vynárala zmes pocitov, spomienky na to, čo pre ňu kedysi bolo podstatné. Svet žiaril farbami, videla ostro aj napriek tomu, že sa jej miesto vo svete postupne rozmazávalo.
Už nemá budúcnosť. Jej telo nikdy nestvorí nové telo a jej oči už nikdy neuvidia to, čo ešte nestihla vidieť. Vedela, že niektoré pocity v nej boli od počiatku, ale nikdy si neuvedomila ich význam kým sa nedostala na hranicu, kedy pochopila, že prehrala.
Aj keď si to ľudstvo nepripúšťa, nič nerieši viac ako smrť. Nič iné nemá viac priestoru ako pitva bytostí, ktorým kedysi bilo srdce. Zároveň nič nie je podradnejšie ako dovoliť si zomrieť. Vo svete otvorených možností, strojov, prevencie, prehnaných požiadaviek na bezpečnosť, airbagov a výživových doplnkov...
Bola úspešná a známa. Pár dní ju budú pretriasať v novinách a potom to prehrmí. Pár ľudí si na jej príklade bude odôvodňovať úžasnosť vlastnej mizérie.
-"Vidíte?! Lepšie je nemať nič. Ešte by sme sa pomiatli ako ona a skončili v strede lesa s ihličím zapichnutým v zadku."
Počuje ich rozhorčené hlasy plné opovrhnutia a musí sa pousmiať. Vidí titulky novín o známej manažérke nadnárodnej spoločnosti, ktorá sa rozhodla odísť. Počuje hlasy plné opovrhnutia zo strany svojich blízkych. Nikto nič nechápe.
Teší sa. Mozog naďalej halucinuje a ona vie, že jej už nezostáva veľa času. Toto pomalé zomieranie je úžasné. Keby skočila pod vlak, nestihla by si všetko premyslieť tak do detailov. Nestihla by sa zabaviť na následkoch svojej smrti.
Netuší ako sa dostala až sem.
Netuší, prečo sedí nahá na miestach, kde kedysi zbierala čučoriedky a netuší, prečo po krásnom lese zostali len zbytky ihličia.
Mozog je príliš veselý na to, aby si pripustila, že jej život bol príliš dokonalý a jediné, po čom skutočne túžila bolo aspoň raz prehrať...
...a predsa zostať nesmrteľnou.
Pseudoblog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zerone
25. 1.januára 2014 17:00
Pripomenulo mi to Perfect Blue.
Napíš svoj komentár