V prvom rade ďakujem za námet na blog userovi Niina . Dúfam, že ak napíšem niečo podobné alebo kvázi reakciu na tvoj blog, nebude ti to prekážať .

glitter-graphics.com
Možno už viete, že keď som mala 14, moja mama odišla pracovať do zahraničia a ostali sme bývať tu/ja a moje dve mladšie sestry/, na slovensku, iba s naším otcom. Mama, starká, starký, krsná, teta, bratranci a sesternice na míle ďaleko.

A keĎže otec pracuje v práci, ktorá vyžaduje naozaj veľa času/možno aj našťastie /, museli sme sa naučiť akej-takej samostatnosti, teda presnejšie len ja, pretože na mne ako na najstaršej ostali visieť mamine bývalé povinnosti. Lenže mama nepomyslela na to, že sme boli vychovávané v duchu "rovnosti" a bez ohľadu na vek. Proste že sa ma nikdy nenaučia rešpektovať ako človeka, ktorý nad nimi drží nejaký dozor. Nikdy.

V tej chvíli nastalo pre mňa trápenie, pretože jedina dovtedajšia povinnosť bolo pre mňa denné fotenie s našpúlenými perami pred zrkadlom a hranie sa na FB "pet society". A zrazu na, "staraj sa o sestry". Ja sama som bola ešte obrovské ukňučané decko, ktoré sa nedokázalo postarať ani samo o seba, nieto o ďalšie dve otravné, jedovaté deti. Ale aké už boli hocijaké tie moje sestry, musela som sa nejak ujať úlohy babysitterky, predsa len je to moja rodina.

Pamätám si na deň, kedy sa nám už minuli "mrazničkové" zásoby desiat a ja som musela s gélovými nechtami /už vtedy mi šibkalo / robiť desiatu tým dvom. To bolo nádavok, kuriev, píč, kokotov. A nervy, keď som sa nestihla namaľovať. Našťastie, na druhý deň som si všetko rozvrhla tak, že som sa stihla aj namaľovať, aj vyžehliť, aj vyobliekať, všetko, čo bolo treba .
No tie desiaty, to bolo nič oproti tomu, čo som sa všetko musela naučiť. Ani tušák som nemala, čo všetko tá naša mama musela o nás vedieť. Len hmlisto sa mi postupne objavovali detaily tejto 24-hodinovej práce. Každý deň som musela sledovať rozvrh najmä tej mladšej, každý deň som musela strážiť, či tá mladšia má spravené úlohy, keď chceli ísť von, museli ma oboznámiť s kým a kedy/väčšinou aj tak meškali minimum polhoďku, no mne to bolo fuka /, keď boli choré, ísť do doktorky s nimi, potom behať do ich ZŠ-ky po úlohy, nakúpiť, dokonca niekedy aj navariť/dovtedy som vedela uvariť len čaj a puding, možnáá párky /, atď atď...A popritom som musela stíhať aj moju pubertu, moju módu , moje priateľstvá a potom aj frajera, v sobotu diskotéku a v piatok stretká z birmovky, doučovanie z angličtiny a španielčiny, musela som stíhať ešte aj samú seba. Sama sa čudujem, ako som to v 14-tich zvládla, pretože ja som nikdy nepatrila medzi deti, ktoré vynikali pracovitosťou a zodpovednosťou . Ale čo, človek si aj na šibenicu zvykne...

Toto všetko by sa predsa len dalo zvládnuť, ak by mi to prístupom ku mne uľahčovali aspoň sestry, keď už otec nie. No nebolo tomu tak. Ako som predpokladala, pri každej príležitosti si zo mňa robili piču s veľkým P, som si istá, že neustále robili naprotiveň, žalovali otcovi, a vôbec ma rešpektovali. Mala som okolo nich dvakrát toľko roboty, ako by bolo vôbec normálne a náležité k ich veku, pretože ma vnímali akéhosi ich povinného diktátori a deti majú vo zvyku autority odmietať . Nechápali, že aj mne by bolo lepšie, keby jedinou mojou starosťou bolo čo na seba. Žiaľ. Oni si nebudú pamätať takú pubertu, také detstvo. A nikto mi to prirodzene ani neuverí, pretože na verejnosti som vždy sekala "miss dokonalú", aby nikto nemal šancu objaviť na mojej tvári nejaké problémy. A oni sa zas hrali na sväté dievčatká, ktoré poslúchajú mamičku na ďiaľku cez fb a zbožňujú svoju staršiu sestričky. Farizejky. Nechápem. Ani ja som nikdy nebola dobrý človek, kdeže, ale to čo predvádzajú oni je už mimo môjho chápania.

Je treba skonštatovať, že starať sa o dve deti je naozaj veľmi náročné. O to náročnejšie človeku, ktoré vo veku dieťaťa dostane na starosť ďalšie dve deti. Pre mňa to znamenalo veľa nervov, nadávok, život v strese a mobilom pri uchu, neustály zhon, lebo som samozrejme nič nestíhala a stihnúť som chcela všetko, veľa preplakaných nocí do vankúša, kým som si zvykla. A presne v momente, keď som sa zmierila s "ortieľom", prišli ďalšie pre mňa "podpásovky", ktorým som sa však už dosť navenovala v iných blogoch.

Len toľko na záver, že..Vážte si všetci, ktorí ešte nie sú 100%-tne sebestační rodičovskú pomoc a to, že stoja pri vás. Naozaj, potom máte všetko, čo by ste len vo svojom veku mať mohli. Môže vám patriť svet, pretože ste slobodní, no zároveň s amáte o koho oprieť. No aj my s nejakými povinnosťami, vážme si dnešného dňa. No čo, napísala som ďalší blog. Idem ja variť a potom von . Ahoj birdzííík

Ešte raz ďakujem userovi Niina za námet

 Blog
Komentuj
 fotka
obnazena  6. 8. 2011 13:21
nie si jedina, co nieco take zaziva/la
 fotka
tragicgirl  6. 8. 2011 15:09
no klobúk dole
 fotka
sajuri007  6. 8. 2011 17:15
Viem o čom hovoríš, ja som dostala na základnej škole dve deti...moja drahá maminka si ich zaobstarala a okamžite odišla. Môj koniec základnej a celá stredná bolo jedno veľké: kde je mama?! Súhlasím, starať sa o dve naraz a popri tom si spraviť školu je viac ako náročné a obetuješ pre ne celú časť svojho "detstva/dospievania." Držím palce!
Napíš svoj komentár