Dnes na ceste do môjho skutočného domova , sediac si v pohodlí autíčka, som sa pozrela von z okna a pohľad ma ohromil. Síce som tou trasou išla už aspoň stokrát, no nikdy som sa nezapozerala až tak podrobne, až tak detailne. Okolo mňa boli hory. Pôsobili tak masívne, tak fascinujúco, tak veľkolepo, tak nedotknuto a neoblomne. Všetko okolo bolo zelené, obloha taká nádherná, taká panensky čistá, i keď na nej nebolo práve najmenej oblakov. Aj keď som sedela v aute, aj keď som cítila len maximálne tak klímu, moja pokožka zaregistrovala ten chladný vánok slobody, ktoré vám dáva ten pocit, keď ste doslova obklopení prírodou, i keď ja som zrovna nikdy nepatrila k najväčším milovníkom nature.

Všetko tak strašne dobíjalo energiu, i keď len cez sklo. Mala som chuť vyskočiť a vydať sa tadiaľ , tou cestou za úplnou prirodzenosťou a spontánnosťou. Mala som taký pocit, že tam patrím. U mňa skutočne nevídaný jav.

Ale v tomto blogu som nechcela písať o divoch prírody a ni vás nabádať na myšlienky Greenpeace. Pri tom pohľade som si uvedomila, aké je všetko živé, aké je všetko skutočné, aké je všetko nádherné a aké je všetko plné energie. Ako má všetko svoje miesto a ako všetko pre niečo je.

Cítiť ten pulz života, uvedomovať si každý nádych a výdych a uvedomovať si ten vzduch v pľúcach. Uvedomovať si svoju silu a zároveň krehkosť. Závislosť a zároveň samostatnosť. Všetko zároveň, vytvárajúce dokonalý view.

Netýka sa to len výsostne prírody. Na ulici, v obchode, pri mixážnom pulte počas horúčky sobotňajšej noci, v kaviarni, na pláži, všade, kam len oči dovidia.

Tá voľnosť. Nespútané...


Milujem pulz života. Cítiť, že všetko dýcha, že všetko vníma, že nielen na teba padá dážď a nielen na teba svieti slnko...Milujem ten pocit ŽIŤ...




Ó, óda na nášho mučiteľa, stvoriteľa, zavrhovateľa a spasiteľa..óda na nás a na život

 Blog
Komentuj
 fotka
xixixi  17. 6. 2011 17:39
a každý môj blog je napísaný na námet nejakého songu, tu je ten oný song:
Screenshot
Napíš svoj komentár